Na štvrtkovej prednáške saleziána Pavla Dzivého sme sa spoločne zamýšľali nad témou „Vaše cesty nie sú moje cesty…“ (Izaiáš 55,8). Večer bol pre nás výzvou učiť sa odovzdať svoju minulosť i budúcnosť do Božích rúk a netrápiť sa nad ňou. Teda najlepšou starostlivosťou o budúcnosť je nerobiť si s ňou vôbec nijaké starosti. Nik sa nemôže viac starať o moje dobro ako Boh. On je samo dobro, je môj Otec. Keď si v prítomnej chvíli dokonale plním svoju povinnosť, je v nej celá plnosť milosti, ktorú potrebujem na najbližší okamih. Zaujímavá bola aj myšlienka kardinála Newmana, ktorý hovorí, že by sme mali zostať stáť tam, kde stojíme, kým nám Boh neukáže nasledujúci krok, a potom zase vyčkávať na nasledujúci pokyn. Podnetné bolo aj zamyslenie o úspechu. Zrieknuť sa ho býva často veľmi náročné, a predsa na úspechu vôbec nezáleží. Jediné, na čo Boh hľadí, je naša vôľa, nie to, či sa nám veci skutočne podaria: „Človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16,7). Hľaďme aj my na seba Božími očami. Robme svoju povinnosť tak dobre, ako len môžeme a ostatné prenechajme Bohu. Od jeho požehnania a milosti závisí všetko.
